Ako sme pomohli prežiť srnke

  1. Zážitok na celý život. Skúsenosť na celý život. Spomienky, na ktoré sa nezabúda. Tak sa dá pár slovami opísať to, čo nás na farme postretlo. Som za to vďačná. Bola jar …

Už je to “dávno”,  tak to môže potešiť aj vás . Často na ten čas počas jari, čas počas vyše dvoch mesiacov myslím, spomínam.  Ale pekne poporiadku čo tomu predchádzalo.

V hlavnom meste niekde na jeho okraji zrazilo auto či kamión mamu diviačicu, ktorá pár dní predtým porodila drobunké diviačiky. Mama diviačica podľahla zraneniam, bolo treba pochytať malých drobcov. Aj sa tak stalo. Pomohli záchranári. Umiestnili ich jedným poľovníkom – ochranárom, ktorí sa venujú a chovajú aj takéto  lesné zvieratá. No, ale dostať do starostlivosti niekoľko (tuším 8) malých hladných ňufákov, nie je vôbec žiadna sranda. Je to cicavec. A na prežitie potrebuje mlieko. Najlepšie od maminky. A keď žiaľ maminka nie je, tak dobré a veľmi vhodné je práve kozie mlieko. A dostali kontakt na mňa. Každý druhý deň chodievali pre 15-20 litrov mlieka. Bolo úžasné, že sme mohli takto pomáhať. Z malých diviakov vyrástli silní fešáci.  Mám perfektné kozy, dávali toľko mlieka, že bolo pre krochkáčov a ani nám nechýbalo.  A už k nám potom poľovníci prestali chodiť, mlieko nebolo treba. V jeden deň, podvečer užívame si pohodu domácu, zrazu sa ozvú naše chlpaté zvončeky pri bráne. Nikoho nečakáme, kto to je ?!

– “Eeej chlapi a vy čo tu ?! Mlieko nemám dnes, už som zasyrila na syr.”

– “No my potrebujeme liter mlieka, alebo aspoň pol litra.“

– „No nemám už, potrebujem na večer pre deti.“

– „Tak aspoň dva deci, pre toto tu , potrebujeme veľmi súrne!“

A spopod nôh vytiahol srnčiatko, ešte s mokrým pupočníkom. Och môj Bože! To čo ? Ako? Prečo ? Vlastne otázky boli úplne zbytočné, bolo treba okamžite mlieko. Pýtam sa, či majú fľašku … a že ja mám ak treba, nedávno som prestala fľaškovať kozliatko. Zrazu zo mňa vyletelo, aby mi ho tu nechali, že ja sa oňho postarám. Či kojím syna alebo dávam mlieko kozliatku, tak môžem aj srnčiatku. No povedali, že to nie, lebo to nie je tak jednoduché, a vôbec kde by spalo, a treba to kŕmiť každé tri hodiny a najskôr naučiť piť z fľaše a dávať pozor, aby nevdýchlo mlieko a nezadusilo sa. Proste aj zodpovednosť aj príliš komplikované. Veď jasné, som im povedala, ja som len bola ochotná sa na to podujať, ale rozumiem, že predsa nemám s takým srnčiatkom skúsenosti. Moja najstaršia dcéra sa hneď na mňa pozrela, nech nebláznim, nemôžem predsa spasiť svet a obetovať sa za každú cenu. Hoci tá predstava, že by sme zachránili srnku a pomohli jej , bola úžasná. Chlapi sa rozlúčili, že sa po mlieko opäť zastavia.

Odišli. A my sme sa rozprávali zatiaľ aké by to bolo krásne mať takú Bambi doma. No, ale boli sme radi, že sme ju aspoň videli a budeme jej pomáhať žiť vďaka mlieku od našich kôz.

Ani nie za hodinu zatrúbilo auto pred domom. Priniesli Bambi. Rozhodli sa, dohodli sa a zvážili, predsa len nejakú skúsenosť mám. Ukázala som im kde bude mať miesto, že mám poriadnu fľašu pre kozliatka aj s originál savičkou (cumlíkom), a teda že jej mlieko vždy zohrejem tak ako treba a budem k nej aj v noci vstávať. Dohodli sme sa, že sa ráno ozvem, ako prežila noc a ako sme to vôbec zvládli.

Deti sa neskutočne tešili, no museli sme veľmi opatrne pri nej, veď to ešte ledva stálo na trasúcich sa nožičkách. Vystrašené, uzimené, hladné.

A tá zodpovednosť. Dcéra moja úžasná sa hneď ponúkla, že bude o polnoci chodiť na kŕmenie so mnou a nad ránom zase pôjdem už len ja. Cez deň už aj chlapci radi pôjdu a pomôžu.

Prežila noc. Aj druhú aj tretiu, a aj šesťdesiatusiedmu. Poslúchala na meno.

Bambi.

Chodila za nami ako psík, kamarátila sa so psíkmi, mačkami, sliepkami, aj kozami.

Postupom času zlikvidovala priesady zeleniny

strácali sa jej bodky na tele ako rástla

ďobkala si aj sama seno už, dávala si granulky pre kozy

a záhrada jej začala byť malá a krátka na dostatočný výbeh ako potrebovala.

A tak prišiel čas sa rozlúčiť.

Dodnes žije, má sa úžasne.

Som vďačná za tú skúsenosť, vďačná za také spomienky, ktoré budeme mať na celý život. Vďaka za dôveru od poľovníkov.

I keď teraz po roku píšem tieto riadky, usmievam sa, bolo to niečo neskutočne krásne, vzácne.  Mali sme našu Bambi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *